Madeira – Pico do Arieiro

Jeden deň pobytu na Madeire sme sa rozhodli poobzerať sa trošku po horách v okolí najvyšších kopcov ostrova – Pico do Arieiro (1818mnm) a Pico Ruivo (1862mnm).  V turistickom sprievodcovi som našiel krásnu túru spájajúcu oba vrchy, mala však jednu chybičku krásy, bola asi tak na 6 hodín. No nič, skúsime a uvidíme. Prvá časť túry, výstup na Pico do Arieiro, bola extrémne jednoduchá, takmer až na vrchol sme sa vyviezli autom. Až tu sme vlastne zbadali čo nás čaká. Úzky, kľukatý, a veľmi exponovaný chodník, kopírujúci bizardné výtvory matky prírody.

Po vyhliadku Miradouro Ninho da Manta (The Buzzard’s nest) bol chodník príjemný. Viedol po vrcholovom hrebeni, takmer vodorovne, chodník bol vydláždený, a exponované miesta dobre zabezpečené lanami. Výhľady na okolité hory a údolia boli úchvatné.

Väčšina turistov sa pokochá výhľadmi z tejto výhliadky a vráti sa späť, my sme sa rozhodli pokračovať ďalej do vnútrozemia. Trošku mi to pripomínalo cestu do praveku, okolité kopce vznikli ešte veeeeľmi dávno a sú sopečného pôvodu. A k tomu všade navôkol kam oko dovidí oceán – oceán mrakov.

S pribúdajúcou vzdialenosťou od civilizácie sa menil aj charakter chodníka, prestával byť taký príjemný, a začínali sme chápať prečo je v sprievodcovi vyznačený čiernou farbou. Dlažba sa zmenila na prach, oceľové laná zmizli, exponovanosť pribudla. A pribudla aj schopnosť chodníka kopírovať terén, nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Prudké stúpania a klesania začali byť postupne veľmi nepríjemné, hlavne na kolená.

Ak sa náhodou staviteľom chodníka nepodarilo obísť nejakú tú prírodnú prekážku, jednoducho prerazili v tufovej skale tunel a bolo. Za jasného slnečného dňa prišla k  slovu teda aj čelovka. Keďže ju len málokedy používam, batérie už neboli najčerstvejšie a navyše je tufová skala veľmi tmavá a takmer neodráža svetlo, prechádzka 50 metrov dlhým a mokrým tunelom Pico do Gato bola ozaj zážitkom. Ešteže býva na konci tunela svetlo.

S pribúdajúcim časom pribúdala aj intenzita slnečného žiarenia, alebo skôr výpeku. Ostré, pichľavé slnko sme začínali mať takmer rovno nad hlavou a tieň odrazu zmizol. Chodník lemovalo množstvo drobnej zelene, ale dominovala endemiticka rastlina Echium candicans, jej záhradné formy sú v hojnom počte rozšírené aj po Európe. Občas sme natrafili aj na ružový náprstník Digitalis purpurea.

Niekde v polovici prudkého stúpania na Pico das Torres sme sa rozhodli vrátiť späť. Tak sme si ten nádherný chodník prešli znovu, tentokrát z opačnej strany. Nádherné panoramatické výhľady boli odmenou za tú námahu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: